vpravo|náhľad|325px|Začiatok Palatínskej antológie (Anthologia Palatina), hlavnej časti Gréckej antológie. Sken: Spoločnosť priateľov Univerzity v Heidelbergu.
Grécka antológia () je rozsiahla zbierka básní, predovšetkým epigramov, ktoré pokrývajú obdobie od klasického až po byzantské obdobie gréckej literatúry. Väčšina materiálu Gréckej antológie pochádza z dvoch hlavných rukopisov: z Palatínskej antológie z 10. storočia a z Planudovej antológie (alebo Anthologia Planudea) zo 14. storočia.
Prehľad Najstaršiu známu antológiu v gréčtine zostavil Meleagros z Gadary v 1. storočí pred Kr. pod názvom Anthologia (v doslovnom preklade „zber kvetov“). Obsahovala básne samotného zostavovateľa a ďalších štyridsiatich šiestich básnikov, vrátane mien ako Archilochos, Alkaios z Mytilény, Anakreón a Simónides z Keu. Meleagros v predhovore k svojej zbierke prirovnáva usporiadanie básní k čelenke alebo vencu kvetov (Stefanos) vpletených do seba. Táto metafora dala vzniknúť slovu „antológia“, čo dnes označuje zbierku krátkych literárnych diel.
Meleagrova antológia bola natoľko populárna, že podnietila neskoršie dodatky. V Gréckej antológii sa zachovali predhovory k vydaniam Filippa z Thessaloník a Agathia, ktoré svedčia o ich vlastných príspevkoch a neskorších doplneniach zbierky. Definitívnu redakciu vykonal v 10. storočí Konstantinos Kefalas, ktorý k nej pridal niekoľko ďalších zbierok: homoerotické verše zozbierané Stratónom zo Sárd v 2. storočí po Kr., zbierku kresťanských epigramov nájdených v chrámoch, zbierku satirických a pijanských epigramov od Diogeniana, Christodorov opis sôch v byzantskom gymnasiu Zeuxippos, zbierku nápisov z chrámu v Kyziku.
Učenec Maximos Planudes v 14. storočí pripravil vlastné vydanie Gréckej antológie, do ktorého síce pridal niektoré básne, ale primárne odstránil alebo „upravil“ (vycenzuroval) mnohé básne, ktoré považoval za príliš explicitné. Jeho antológia bola v západnej Európe jedinou známou zbierkou (jeho autograf z roku 1301 sa zachoval; prvé tlačené vydanie z roku 1494 vychádzalo práve z jeho textu) až do roku 1606. Vtedy Claudius Salmasius (Claude Saumaise) objavil v knižnici v Heidelbergu úplnejšiu zbierku založenú na Kefalasovej práci. Salmasiov odpis však nebol publikovaný až do roku 1776, kedy ho Richard François Philippe Brunck zahrnul do svojho diela Analecta. Prvé kritické vydanie zbierky pripravil Friedrich Jacobs v rokoch 1794 – 1803 (13 zväzkov).
Význam a vplyv Od svojho rozšírenia do zvyšku Európy zanechala Grécka antológia hlboký dojem na svojich čitateľoch. V článku z roku 1971 o prekladoch vybraných básní z Antológie od Robina Skeltona recenzent pre Times Literary Supplement napísal: „Neexistuje také životné obdobie, kedy by v nej nebolo možné objaviť majstrovskú báseň, ktorú človek predtým nikdy nevidel.“ Jej vplyv možno pozorovať u autorov tak odlišných, ako sú Propertius, Ezra Pound alebo Edgar Lee Masters. Odkedy sa na konci 20. storočia stali dostupné úplné a necenzurované preklady, jej vplyv sa ešte viac rozšíril.
Literárna história Umenie príležitostnej poézie sa v Grécku pestovalo už od raného obdobia. Používalo sa na pripomenutie významných osobností alebo udalostí na náhrobných pamiatkach a votívnych daroch. Tieto skladby sa nazývali epigramy, t. j. napísané (vytesané) básne. Takáto skladba musela byť nevyhnutne stručná a v dôsledku toho sa stručnosť vyjadrenia, hĺbka významu, čistota dikcie a jednota myšlienky stali nevyhnutnými podmienkami dokonalosti epigramatického štýlu. Termín sa čoskoro rozšíril na akýkoľvek kus, ktorý tieto podmienky spĺňal.Garnett, Richard (1911). "Anthology". In Chisholm, Hugh (ed.). Encyclopædia Britannica. Vol. 2 (11th ed.). Cambridge University Press. p. 94.
Meleagros a Filippos Okolo roku 60 pred Kr. sa sofista a básnik Meleagros z Gadary podujal spojiť najvyberanejšie plody svojich predchodcov do jedného celku. Zbierky monumentálnych nápisov alebo básní na konkrétne témy už predtým zostavili Polemón Periegetes a iní, ale až Meleagros dal tomuto princípu komplexné uplatnenie. Jeho výber, zostavený zo štyridsiatich šiestich predchodcov a zahŕňajúci početné vlastné príspevky, dostal názov Veniec ( – Stefanos). V úvodnej básni je každý básnik prirovnaný k nejakému kvetu, ktorý je podľa zostavovateľa vhodný pre jeho génia. Usporiadanie zbierky bolo abecedné podľa začiatočného písmena každého epigramu.
V dobe cisára Tiberia (alebo podľa iných Trajána) v Meleagrovom diele pokračoval ďalší epigramatik, Filippos z Thessaloník, ktorý ako prvý použil termín „antológia“. Jeho zbierka, ktorá zahŕňala skladby trinástich spisovateľov nasledujúcich po Meleagrovi, bola tiež usporiadaná abecedne a obsahovala úvodnú báseň. Kvalitatívne však bola slabšia ako Meleagrova. O niečo neskôr, za Hadriána, zostavil ďalší doplnok sofista Diogenianos z Herakleie (2. storočie po Kr.) a Stratón zo Sárd zostavil svoju elegantnú Mousa paidiké (Chlapčenská múza) z vlastných diel a prác skorších spisovateľov.
Byzantské obdobie a Kefalas Žiadna ďalšia zbierka z rôznych zdrojov nie je zaznamenaná až do čias Justiniána, keď epigramatická tvorba, najmä milostného charakteru, zažila veľké oživenie u historika Agathia z Myriny, Pavla Silentaria a ich kruhu. Ich dômyselné, ale manieristické diela zozbieral Agathias do novej antológie s názvom Kruh ( – Kyklos); bola to prvá zbierka rozdelená do kníh a usporiadaná podľa témy básní.
vpravo|náhľad|325px|Verzia Gréckej antológie od van Boscha a van Lennepa (v piatich zväzkoch, začatá Boschom v roku 1795, dokončená a publikovaná Lennepom v roku 1822). Obsahuje latinskú verziu Grotia založenú na Planudovej antológii.
Tieto a ďalšie zbierky vytvorené počas stredoveku sú dnes stratené. Ich čiastočné začlenenie do jedného celku, klasifikovaného podľa obsahu do 15 kníh, bolo dielom istého Konstantina Kefalasa, ktorého meno sa zachovalo len v jedinom existujúcom rukopise jeho kompilácie. Pravdepodobne žil počas literárneho oživenia za Konštantína Porfyrogennéta na začiatku 10. storočia. Zdá sa, že urobil iba výňatky z existujúcich antológií s pridaním výberov od Lucillia, Pallada a ďalších epigramatikov, ktorých diela boli publikované samostatne. Jeho usporiadanie je založené na princípe klasifikácie a takmer zodpovedá usporiadaniu, ktoré prijal Agathias. Nasledujúcim editorom bol mních Maximos Planudes (1320), ktorý z Kefalasovej antológie odstránil niektoré epigramy, pridal vlastné verše a zachoval epigramy o umeleckých dielach, ktoré nie sú zahrnuté v jedinom zachovanom prepise Kefalasa.
Objav a moderné edície Planudova antológia bola jedinou verziou antológie známou pri oživení klasickej literatúry a prvýkrát ju vydal vo Florencii Janus Lascaris v roku 1494. Dlho zostala jedinou prístupnou zbierkou, pretože hoci palatínsky rukopis známy ako Palatínska antológia (jediný zachovaný odpis Kefalasovej antológie) bol objavený v palatínskej knižnici v Heidelbergu a skopírovaný Saumaisom (Salmasius) v roku 1606, publikovaný bol až v roku 1776 v Brunckovom diele Analecta. Rukopis počas tridsaťročnej vojny v roku 1623 putoval ako dar pápežovi Gregorovi XV. do Ríma, odtiaľ ho v roku 1797 vzali do Paríža a v roku 1816 sa (v neúplnom stave) vrátil do Heidelbergu.Garnett, Richard (1911). "Anthology". In Chisholm, Hugh (ed.). Encyclopædia Britannica. Vol. 2 (11th ed.). Cambridge University Press. pp. 94–95.
Brunckovo vydanie bolo nahradené štandardným vydaním Friedricha Jacobsa (1794 – 1814, 13 zväzkov). Za najlepšie vydanie na všeobecné účely sa považuje vydanie Dübnera (1864 – 1872), ktoré obsahuje Palatínsku antológiu, epigramy z Planudovej zbierky a latinský preklad Huga Grotia. Najnovšie kritické vydania zahŕňajú sériu Collection des Universités de France (13 zväzkov) a Beckbyho vydanie v sérii Tusculum.
Usporiadanie Palatínsky rukopis (Codex Palatinus), ktorý je základom súčasného textu, bol prepisovaný rôznymi osobami v rôznych obdobiach. Podľa moderných výskumov zbierka obsahuje celkovo približne 3 700 epigramov rozdelených do 15 kníh:
Kresťanské epigramy; Christodorov opis určitých sôch; Kyzické epigramy (nápisy v chráme v Kyziku); Predhovory Meleagra, Filippa a Agathia k ich príslušným zbierkam; Milostné (erotické) epigramy; Votívne nápisy; Epitafy (náhrobné nápisy); Epigramy Gregora z Nazianzu; Rétorické a ilustratívne epigramy; Etické (mravoučné) skladby; Žartovné a pijanské epigramy; Stratónova Mousa paidiké (Chlapčenská múza); Metrické kuriozity; Hádanky, enigmy a veštby; Rôzne (miscelaneá).
Okrem tejto hlavnej časti existuje aj druhá zbierka, ktorá vznikla okolo roku 1300 po Kr. (tzv. Anthologia Planudea). Obsahuje takmer 400 epigramov, ktoré sa v Palatínskom rukopise nenachádzajú, čím významne dopĺňa korpus zachovanej helenistickej poézie. Práve v Planudovej antológii sa nachádzajú napríklad epigramy o umeleckých dielach, ktoré v Palatínskom kódexe úplne chýbajú.
Epigramy získané z antických pamiatok a podobných zdrojov tvoria ďalšie dodatky v neskorších vedeckých vydaniach (napr. Dübnerovo alebo Cougnyho vydanie), ktoré moderní bádatelia integrujú do celkového korpusu zbierky.Liddell-Scott-Jones (LSJ): Greek-English Lexicon, Oxford, 1968. (Zoznam skratiek prameňov pre Anthologia Graeca).
Štýl a vývojové etapy Básne v antológii predstavujú rôzne historické obdobia, ktoré možno rozdeliť do štyroch hlavných štádií:
Klasické (helénske) obdobie: Reprezentantom je najmä Simónides z Keu (cca 556 – 469 pred Kr.), autor väčšiny náhrobných nápisov na padlých v perzských vojnách. Takmer všetky skladby tejto éry sú skutočnými nápismi alebo adresami reálnym osobám (živým či zosnulým). Alexandrijské obdobie: Epigram prešiel veľkým rozvojom. Jeho rozsah sa rozšíril o anekdotu, satiru a milostnú túžbu. Epitafy a votívne nápisy sa začali skladať aj pre imaginárne osoby a predmety. Významným predstaviteľom je Leonidas z Tarentu (súčasník Pyrrha z Epiru) a toto obdobie končí Antipatrom zo Sidónu (cca 140 pred Kr.). Kallimachos v tomto období presadzoval v epigramoch prísnu jednoduchosť. Rímske obdobie: Meleagros z Gadary priniesol erotické motívy s kvetnatými obratmi. Jeho štýl napodobňoval neskorší epikurejec Filodémos, ale aj básnici ako Krinagoras z Mytilény či Marcus Argentarius. Neskôr sa rozvinul satirický žáner, ktorého majstrami boli Lucillius (pôsobiaci za Nerona) a Lukiános. Posledným klasickým epigramatikom bol Palladas (4. stor.), gramatik z Alexandrie, ktorý vystupoval ako rozhorčený, no zúfalý odporca kresťanstva. Byzantské obdobie: Štvrtý štýl sa pestoval na dvore cisára Justiniána I. Diktcia Agathia a jeho súčasníkov je vysoko ozdobná a umelecky prepracovaná.
Preklady a napodobňovanie Latinské preklady vybraných epigramov od Huga Grotia boli publikované vo vydaní Planudovej antológie od Boscha a Lennepa, v Didotovom vydaní a v diele Henryho Wellesleyho Anthologia Polyglotta. Napodobňovanie v moderných jazykoch bolo veľmi časté, zatiaľ čo verné preklady boli spočiatku vzácnejšie. Francúzsky prozaický preklad od F. D. Dehèqua z roku 1863 patrí k významným raným pokusom. Nemecký jazyk vďaka svojej štruktúre umožnil zachovanie pôvodného metra, čo využili najmä Johann Gottfried Herder a Friedrich Jacobs.Garnett, Richard (1911). "Anthology". In Chisholm, Hugh (ed.). Encyclopædia Britannica. Vol. 2 (11th ed.). Cambridge University Press. p. 96.
V anglickom jazyku sa o preklad pokúsili Robert Bland a John Herman Merivale (1806 – 1813), ich verzie sú však často príliš rozvláčne. O niečo ráznejšie sú verzie Francisa Wranghama (1795). John Sterling preložil nápisy Simónida z Keu. John Wilson v časopise Blackwood's Magazine (1833 – 1835) zhromaždil a komentoval prácu týchto a ďalších prekladateľov.
V roku 1849 publikoval Henry Wellesley svoju Anthologia Polyglotta, zbierku prekladov a napodobnenín v všetkých jazykoch spolu s pôvodným textom. V tomto diele sa objavili verzie od Goldwina Smitha a Merivala, ktoré sprevádzali doslovný prozaický preklad rev. Georgea Burgesa pre Bohn's Classical Library (1854).