Ptolemaios XIII. Theos Filopatór (; * cca 62/61 pred Kr. – † 13. január 47 pred Kr.) bol egyptský faraón z dynastie Ptolemaiovcov, ktorý vládol v rokoch 51 až 47 pred Kr. Jeho vláda bola poznačená mocenským konfliktom so staršou sestrou Kleopatrou VII. a účasťou na občianskej vojne v Ríme, ktorá vyústila do tzv. alexandrijskej vojny proti Iuliovi Caesarovi.
Pôvod a detstvo Ptolemaios XIII. sa narodil pravdepodobne v roku 61 pred Kr. (podľa Appiana mal v čase Pompeiovej smrti 13 rokov, iné zdroje uvádzajú v čase jeho vlastnej smrti vek 15 rokov).Appianos, Bürgerkriege 2, 71, 296 a 2, 84, 354. Bol najstarším synom faraóna Ptolemaia XII. Nea Dionýza. Identita jeho matky zostáva v antických prameňoch nepotvrdená. Staršia historiografia predpokladala, že jeho matkou bola Kleopatra V. Tryfaina, no moderný historik Werner Huß presadzuje hypotézu, že z tohto manželstva pochádzala len najstaršia dcéra Bereniké IV. Podľa tejto teórie bol Ptolemaios XIII. (spolu so súrodencami Kleopatrou VII., Arsinoé IV. a Ptolemaiom XIV.) potomkom druhého vzťahu ich otca s neznámou egyptskou aristokratkou, pravdepodobne z vplyvnej rodiny najvyšších kňazov z Menfidy.HUß, Werner. Die Herkunft der Kleopatra Philopator. In: Aegyptus. Roč. 70, 1990, s. 191 – 203.
Nástup na trón a spoluvláda s Kleopatrou VII. náhľad|vľavo|Reliéf Ptolemaia XIII. v chráme v Kom Ombo. Po smrti Ptolemaia XII. na jar roku 51 pred Kr. nastúpil na trón v súlade s otcovým testamentom vtedajší približne 10-ročný Ptolemaios XIII. spoločne so svojou 18-ročnou sestrou Kleopatrou VII.Caesar, Bürgerkriege 3, 108, 4 – 6. Kvôli jeho maloletosti vykonávala reálnu moc regentská rada, ktorá vytvorila s mladým kráľom úzko prepojenú mocenskú skupinu. Hlavnými členmi rady boli: Potheinos – mocný eunuch a minister financií (regent), Achillas – hlavný veliteľ vojska (generál), Theodotos z Chiosu – učiteľ rétoriky mladého kráľa.Caesar, Bürgerkriege 3, 108, 1; Appianos, Bürgerkriege 2, 84.
Hospodárska kríza a mocenský boj Začiatok ich vlády sprevádzali vážne vnútorné nepokoje spôsobené neúrodou a nedostatočnými záplavami Nílu (najmä v rokoch 50 a 49 pred Kr.). Obyvateľstvo drancovali vysoké dane, čo viedlo k nepokojom a vyľudňovaniu dedín v strednom Egypte. V októbri 50 pred Kr. musel byť vydaný kráľovský dekrét (prostagma), ktorý pod trestom smrti zakazoval predaj obilia kamkoľvek inam okrem hlavného mesta Alexandrie, aby sa predišlo hladomoru v metropole.HÖLBL, Günther. Geschichte des Ptolemäerreichs. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1994, s. 205n. ISBN 3-534-10422-6.
Ambiciózna Kleopatra VII. sa spočiatku snažila vládnuť samostatne, o čom svedčia mince a nápisy, na ktorých vynechávala bratovo meno. Od konca roku 50 pred Kr. sa však pomer síl zmenil v prospech regentskej rady Ptolemaia XIII. V úradných dokumentoch sa meno kráľa začalo uvádzať na prvom mieste a od júna 49 pred Kr. sa objavuje dvojité datovanie („rok 1, ktorý je zároveň rokom 3“), čím kráľ demonštroval svoju nadradenosť.HUß, Werner. Ägypten in hellenistischer Zeit. München: C. H. Beck, 2001, s. 706n. ISBN 3-406-47154-4. Tento mocenský konflikt vyústil do otvorenej občianskej vojny a vyhnania Kleopatry z Egypta koncom roku 49 pred Kr.
Vyhnanie Kleopatry a smrť Pompeia Približne na jeseň roku 49 pred Kr. nechal regent Potheinos vyhnať Kleopatru VII. z Alexandrie. Kleopatra však v Palestíne naverbovala s pomocou arabských spojencov žoldniersku armádu a vytiahla proti egyptskej pohraničnej pevnosti Pelusion. Ptolemaios XIII. so svojimi radcami a vojskom vytiahol sestre v ústrety a utáboril sa pri pohorí Kasion neďaleko Pelusia.
V prebiehajúcej občianskej vojne v Ríme uznal senát v Solúne (ovládaný Pompeiom) v októbri 49 pred Kr. Ptolemaia XIII. za jediného legitimného vládcu.Lucanus, Pharsalia 5, 58 – 64. Krátko nato sa však pri egyptskom pobreží objavil samotný Gnaeus Pompeius Magnus, hľadajúci útočište po porážke v bitke pri Farsale. Regentská rada 13-ročného kráľa (niektoré zdroje uvádzajú v tomto čase vek 15 rokov) sa v snahe získať priazeň víťazného Caesara rozhodla Pompeia zavraždiť. Kráľ sa v plnej zbroji objavil na brehu, aby Pompeia nalákal do léčky, kde ho jeho dvorania 28. septembra 48 pred Kr. úkladne zavraždili.Plutarchos, Pompeius 78; Appianos, Bürgerkriege 2, 84.
Konflikt s Caesarom Dva dni po vražde dorazil do Alexandrie Gaius Iulius Caesar. Hoci mu kráľovi radcovia predložili Pompeiovu hlavu, Caesar vyjadril nad smrťou svojho rivala ľútosť a ubytoval sa v kráľovskom paláci. Ako rímsky konzul sa vyhlásil za arbitra v spore medzi súrodencami a nariadil im, aby rozpustili vojská a podrobili sa jeho súdu.Caesar, Bürgerkriege 3, 107, 2; 3, 109, 1.
Potheinos prišiel do Alexandrie s kráľom, no vojsko pod velením Achilla nechal v pohotovosti pri Pelusione. Medzi Caesarom a Potheinom vypukli spory o splatenie obrovských dlhov, ktoré mal Ptolemaios XII. voči Rímu.Plutarchos, Caesar 48, 8. Situácia eskalovala, keď sa Kleopatra tajne dostala do paláca k Caesarovi. Keď ju Ptolemaios XIII. nasledujúce ráno uvidel v Caesarovej prítomnosti, v záchvate hnevu vybehol z paláca, strhol si z hlavy diadém a volal obyvateľov Alexandrie do zbrane. Caesarovi vojaci ho však zadržali a kráľ sa stal faktickým rukojemníkom. Aby Caesar upokojil dav, odvolal sa na otcov testament a vynútil si formálne zmierenie súrodencov, pričom Kleopatra bola opätovne uznaná za spoluvládkyňu.Cassius Dio, Römische Geschichte 42, 34n.; Plutarchos, Caesar 49.
Alexandrijská vojna Potheinos napriek tomu tajne privolal Achillovu armádu (asi 20 000 mužov) do Alexandrie. Caesar, ktorý mal k dispozícii len okolo 4 000 vojakov, sa opevnil v palácovej štvrti a kráľovskú rodinu vrátane Ptolemaia XIII. držal ako rukojemníkov.Caesar, Bürgerkriege 3, 109; Cassius Dio, Römische Geschichte 42, 42. Začala sa tzv. alexandrijská vojna.
Počas obliehania ušla ku kráľovskému vojsku mladšia sestra Arsinoé IV., ktorú Egypťania vyhlásili za protikráľovnú. V egyptskom tábore však vypukli mocenské spory. Arsinoé sa nepohodla s Achillom a nechala tohto schopného generála zavraždiť, aby upevnila svoje postavenie. Velenie následne odovzdala svojmu vychovávateľovi Ganymedovi.De bello Alexandrino 4; Cassius Dio, Römische Geschichte 42, 39, 1 – 40, 1. Caesar medzitým nechal popraviť Potheina za tajnú spoluprácu s obliehateľmi. Ptolemaios XIII. bol Caesarom donútený z vyvýšeného miesta prehovárať k ľudu, aby zastavili boje, no Alexandrijčania vedeli, že hovorí pod nátlakom, a v útokoch pokračovali.
Prepustenie na slobodu náhľad|Minca s vyobrazením Kleopatry VII. a Ptolemaia XIII. (Numizmatické múzeum, Atény) Koncom roku 48 pred Kr. vypukla v egyptskom tábore nespokojnosť s vedením Arsinoé IV. a Ganymeda. Alexandrijčania vyslali k Caesarovi poslov so žiadosťou o prepustenie Ptolemaia XIII. s prísľubom, že ak bude kráľ slobodný, uzavrú mier. Caesar, hoci si bol pravdepodobne vedomý rizika, s návrhom súhlasil. Veril, že pre jeho povesť bude politicky výhodnejšie bojovať proti kráľovi než proti princeznej, a zároveň chcel vniesť do radov nepriateľa ďalší rozkol.
Podľa autora spisu O alexandrijskej vojne Caesar pri rozlúčke kráľovi dohováral, aby zachránil svoju vlasť pred skazou. Ptolemaios XIII. sa však ukázal ako majster pretvárky – so slzami v očiach tvrdil, že Caesarova blízkosť mu je drahšia než kráľovstvo. Len čo sa však ocitol na slobode, okamžite obnovil vojnové úsilie s ešte väčším zápalom. Historici (napr. Christoph Schäfer) naznačujú, že Caesar prepustenie zinscenoval, aby sa kráľ otvorene skompromitoval porušením slova, čím by po rímskom víťazstve uvoľnil cestu k moci rímskej spojenkyni Kleopatre VII.SCHÄFER, Christoph. Kleopatra. Darmstadt: Primus, 2006, s. 76 – 78.
Motívy prepustenia Historici sa rozchádzajú v názore, prečo Caesar kráľa skutočne prepustil: Antické pohľady: Cassius Dio sa domnieva, že Caesar podcenil bojovú silu Egypťanov a veril, že po príchode posíl od Mithridata z Pergamonu ich poľahky porazí bez ohľadu na prítomnosť kráľa.Cassius Dio, Römische Geschichte 42, 42. Moderná historiografia: Historik Christoph Schäfer argumentuje, že Caesar konal cielene. Potreboval, aby sa Ptolemaios XIII. otvorene skompromitoval porušením slova a aktívnym bojom, čím by sa po rímskom víťazstve stal legitímnym cieľom na odstránenie. To uvoľnilo cestu k stabilnej vláde Kleopatry VII. ako rímskej spojenkyne.SCHÄFER, Christoph. Kleopatra. Darmstadt: Primus, 2006, s. 76 – 78. ISBN 3-89678-254-2. Iné teórie (napr. Hans Volkmann) naznačujú, že Caesar sa snažil vniesť rozkol do egyptského tábora medzi stúpencov Arsinoé a Ptolemaia.VOLKMANN, Hans. Kleopatra. Stuttgart: Kohlhammer, 1953, s. 67.
Bitka na Níle a smrť Po prepustení prevzal vtedy približne 15-ročný kráľ osobne vrchné velenie a energicky pokračoval v boji s podporou svojich verných radcov (filoi).De bello Alexandrino 25, 1. Čoskoro však dorazili správy, že Mithridates z Pergamonu dobyl Pelusion a postupuje k hlavnému mestu.De bello Alexandrino 26; Cassius Dio, Römische Geschichte 42, 41.
Ptolemaios XIII. vyrazil rímskym posilám v ústrety, aby zabránil ich spojeniu s Caesarom. Kráľovské vojsko zakotvilo na jednom z ramien Nílu v silne opevnenom tábore. Caesarovi sa však podarilo nepriateľa takticky oklamať – nočným manévrom obišiel jazero Mareotis a spojil sa s Mithridatom. V nasledujúcej rozhodujúcej bitke na Níle (február 47 pred Kr.) Caesar využil Ptolemaiovu neskúsenosť a vmanévroval jeho sily do nevýhodnej pozície. Rímske légie dobyli egyptský tábor a Ptolemaios XIII. sa pri pokuse o útek na jednej z lodí utopil v Níle, keď sa plavidlo pod váhou utekajúcich vojakov prevrhlo.De bello Alexandrino 28 – 31; Cassius Dio, Römische Geschichte 42, 43.
Mýtus o prežití V Egypte existovala tradícia, podľa ktorej bol utopenec v Níle považovaný za posvätného. Podľa rímskeho historika Livia nechal Caesar po bitke hľadať kráľovo telo. Keď z vody vytiahli jeho zlatý pancier, ukázal ho Alexandrijčanom ako definitívny dôkaz smrti ich panovníka, aby zlomil ich odpor.Florus, Epitoma de Tito Livio 2, 13, 60. Moderní historici však túto epizódu spochybňujú, pretože svedkovia z Caesarovho štábu uvádzajú len to, že kráľ po bitke zmizol.SCHÄFER, Christoph. Kleopatra. 2006, s. 79. O niekoľko rokov neskôr (41 pred Kr.) sa v sýrskom Arade objavil muž vydávajúci sa za Ptolemaia XIII., no na príkaz Marka Antonia bol popravený.Appianos, Bürgerkriege 5, 9.
Epilóg Život Ptolemaia XIII. Theosa Filopatóra odráža obdobie hlbokého úpadku dynastie Ptolemaiovcov, kedy na trón nastupovali maloletí panovníci ovládaní ambicióznymi regentmi a zmietaní etnickou nevraživosťou medzi Egypťanmi a Grékmi. Po jeho smrti sa Egypt stal de facto rímskou provinciou, ktorej strategická poloha na križovatke obchodných ciest medzi Európou, Áziou a Afrikou zabezpečila prosperitu, no zároveň ju odsúdila na područenstvo voči svetovým ríšam.
Referencie
Literatúra ADKINS, Lesley – ADKINS, Roy A. Starověké Řecko. Praha: Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. HÖLBL, Günther. Geschichte des Ptolemäerreiches. Darmstadt: Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1994. ISBN 3-534-10422-6. HUß, Werner. Ägypten in hellenistischer Zeit. München: C. H. Beck, 2001. ISBN 3-406-47154-4.
Iné projekty
Kategória:Ptolemaiovci Kategória:Faraóni Kategória:Narodenia v 60. rokoch 1. storočia pred Kr. Kategória:Úmrtia v 47 pred Kr.